IQ v klubu Reigen, Vídeň, 25.11.2007

autor: Miro Boštík, psáno pro časopis Hudba

Nenápadný viedenský klub Reigen sa nachádza pár metrov oproti perle mesta, zámku Schönbrunn a jeho najslávnejšími boli asi 90. roky minulého storočia, keď sa tu odohrávali koncerty svetovej a európskej džezovej špičky, aspoň tak to vyzerá zo zarámovaných veľkoplošných fotografií a plagátov po obvode stien na chodbách, v kaviarni a v reštaurácii klubu aj v okolí neveľkého pódia.

25. november 2007 tu však zahrala excelentná britská kapela I.Q., ktorá svetu spolu s Marillion, Pallas a Twelfth Night priniesla v 80.rokoch, keď v hudobnom priemysle vládli predstavitelia punku a novej vlny, nádej pre vtedy umierajúci art rock, éru počiatku nástupu rocku progresívneho, alebo neoprogu, ak chcete (do čerta aj so škatulkami...) Za 25 rokov I.Q. vo svojej pomerne bohatej histórii stvorili spústu krásnej muziky a odohrali hodne koncertov, aby zavítali konečne blízko Slovenska, keďže na našom území sa ich pri zúfalej štruktúre k nám pozývaných rockových umelcov sotva niekedy dožijeme...

Predkapelou, ktorá vybehla na pódium presne o 20:30 boli domáci ConXious, ktorých sme už poznali z májového koncertu amerických SPOCK'S BEARD v klube Planet Music. Mimo to už hrali ako support aj pred kapelami, ako sú PAIN OF SALVATION, ARENA, The FLOWER KINGS, či polskí RIVERSIDE. V Rakúsku totiž hudobné kluby, poriadajúce koncert s účasťou domácej kapely dostávajú nejaké dotácie, či granty, čo je u nás sci-fi určite ešte na dlhočiznú dobu.

ConXious hrajú divnú zmes progrocku, progmetalu, ale pre mňa a mojích priateľov to bolo v podstate opäť raz nevyhnutné utrpenie pred hlavnou hviezdou večera. Ich živé prevedenie pôsobí amatérsky, priam garážovo a stále máte pocit, že každý muzikant (v máji boli ešte kvartet, teraz už mladým, vyplašeným klávesákom doplnení na kvintet) si hraje to svoje. Domáci sa na nich celkom bavili, ale mi sme ani na druhý pokus na ich produkcii nenašli vlastne nič pozitívneho, ani príjemného. Vrcholom našich rozpačitých a rozporuplných pocitov bolo, keď svoju poslednú koncertnú skladbu "Do You Feel Free", vraj najväčší ich hit odštartovali introm z odrhovačky "Final Countdown" od švédskych Europe... Odohrali spolu 7 skladieb a po asi 40. minútach opustili pódium, aj preto, že znechutený bubeník Michael Ghezzo roztrhol blanu na svojom kopáku. Reparát z mája sa im z nášho pohľadu vôbec nevydaril...

Po prestavbe pódia, kde mimo nástrojového vybavenia postavili "bedňáci" aj tri menšie filmové projektory sa o 22:05 počas intra dostavili na scénu Tí, kôli ktorým sme ten večer precestovali 500 km, rodáci zo Southamptonu. pätica I.Q.

Začali najlepšou skladou "Awake And Nervous" z ich prvej štúdiovky Tales From The Lush Attic a atmosféra bola okamžite úplne iná, ako počas prítomnosti domácej predkapely. Vpredu elegantný a tajomný spevák Peter Nicholls v čiernom saku a nohaviciach, v bielej košeli, s obligátne primaľovanými očami (ešte donedávna používal masky a štylizáciu počas koncertov, alla Peter Gabriel v Genesis v 70. rokoch). Po jeho ľavej ruke holohlavé živé stiebro, basgitarista John Jowitt, po pravej jedinný člen, ktorí dosiaľ nikdy kapelu za 25 rokov ani na chvíľu neopustil, gitarista Mike Holmes. V pozadí razantný bubeník Andy Edwards, s logom poslednej štúdiovky "Dark Matter" na kopáku a vedľa neho čerstvý nováčik v skupine, klávesák Mark Westworth, na ktorého sme boli mimoriadne zvedaví, ako nahradí "nenahraditeľného" pôvodného klávesistu a flautistu I.Q., charizmatického Martina Orforda...

Druhá v poradí bola skladba z albumu Dark Matter "You Never Will" a ako tretiu uviedol frontman Peter Nicholls absolútnu novinku, ktorá má výjsť na ďalšiom albume na jar budúceho roku, desaťminútovú "Frequency", skutočne interesantné dielko. Potom si Nicholls v pozadí prezliekol biely plášť, nasadil biele rukavice a čierne okuliare a I.Q. odohrali mimoriadne silnú trojicu skladieb: "The Magic Roundabout" z albumu Wake, takmer 25 minútovú "Harvest of Souls" s vojnovou tématikou v histórii USA (kôli tomu sa Nicholls predtým štylizoval do bieleho) a opäť z dosky Wake kompozíciu "Headlong". V klube to už riadne vrelo, napriek skomnej návšteve (asi 200 osôb) bola atmosféra skvelá, hudobníci spokojní, chémia vo vzťahu s divákmi fungovala na jednotku. Peter Nicholls uviedol ďalšiu novinku, takmer 15 - minútový opus s pracovným názvom "Crashed And Burned" a my vieme už teraz, že budúcoročný album si budeme musieť kúpiť - paráda...

Nicholls si v pozadí opäť prezliekol sako, tentokrát modré a kapela odpálila ďalšie trio skladieb: krásnu "The Seventh House" z rovnomenného albumu, potom starší kus "It All Stops Here" z albumu Seven Stories Into 98 (prepracované "nulté" album I.Q., ktoré pôvodne vyšlo len na kazete) a záverečnú skladbu "Guiding Light" opäť z albumu The Seventh House, ktorá bola aj poslednou skladbou normálneho hracieho času. I.Q. boli v tej chvíli na scéne niečo ponad dve hodiny. Skutočne neviem nájsť jedinnú výhradu proti tomu, čo sme videli a najmä počuli. Výborné a profesionálne hráčske výkony vizuálne perfekne spravená scéna (počas koncertu neustále bežali zo všetkých troch projektorov filmové materiály, korešpondujúce s textami Petera Nichollsa, alebo fragmenty zo starších videosnímkov z histórie a koncertov I.Q.). Navyše sme stáli tesne pod pódiom, teda v centre diania a interakcie medzi členmi skupiny a publikom. Nicholls, spočiatku vážny a odmeraný sa postupne odväzoval, Mike Holmes je srandista telom i dušou, jeho grimasy a hlášky medzi skladbami oživovali priebeh koncertu (povestný je jeho pozdrav alla komik Benny Hill) a pritom je to gitarista z absolútnej rockovej extra triedy. John Jowitt bol počas hry na basu a doprovodného spevu neustále v pohybe a s večne šibalským úsmevom na tvári. Andy Edwards je razantný a presný bubeník a výkon nováčika Marka Westwortha (inak skúsený klávesák z kapiel Grey Lady Dawn a Darwin´s Radio) dopadol nad očakávanie dobre.

Kapela sa formálne rozlúčila, ale po mohutnom skandovaní sa behom pár minút vrátila a zahrala prídavok: najprv titulnú skladbu z koncepčného dvojalbumu Subterranea ("Subterranea" + "Sleepless Incidental") a na úplný záver bombu, otvárak z ich všeobecne najlepšie prijatého albumu - Ever, jedenásť minútovú "The Darkest Hour". Koncert zaklincovali skutočne efektne.

Po koncerte, samozrejme u týchto kapiel bez manierov hviezd sme sa sfotili a prehodili pár slov s komunikatívnym Johnom Jowittom ( pripomenúc, že sme ho videli aj v Katowiciach počas rockovej opery "She" projektu CAAMORA), s vtipálkom Mike Holmesom a s placho pôsobiacim novicom v kapele, Markom Westworthom. Peter Nicholls sa nám niekde skryl...

Na záver zhodnotím len stručne - bol to jeden z najlepších koncertov v mojom bohatom koncertnom roku, kapely, na ktorú som hodne dlho čakal v našich končinách a s fantastickými spomienkami na zvyšok života...

Setlisty:

    CONXIOUS:
  1. Between Arrivall...
  2. How Could You
  3. Cheers To Vienna
  4. Never Before
  5. If It Wasn't
  6. Portraits
  7. Do You Feel Free
    IQ:
  1. Awake And Nervous
  2. You Never Will
  3. Frequency
  4. The Magic Roundabout
  5. Harvest of Souls
  6. Headlong
  7. Crashed And Burned
  8. The Seventh House
  9. It All Stops Here
  10. Guiding Light
    Prídavok 1:
  11. Subterranea
    Prídavok 2:
  12. The Darkest Hour

Fotografie

autor: Miro Boštík

Designed by ix99